Najstaršie správy o farárovi a kostole

V literatúre sa často chybne opakuje, že fara v Zohore bola založená v roku 1397. Ide o nesprávnu interpretáciu prameňa. Údaj pochádza z kanonickej vizitácie ostrihomskej arcidiecézy konanej v roku 1397. Vizitácia sa nám nezachovala v origináli. K dispozícii máme jej vydanie tlačou v roku 1667 (01) a 1742 (02). Napriek tomu sa v súčasnosti jej znenie považuje za dôveryhodný prameň. V jednej zo statí sú vymenovávaní farári, ktorí spadajú pod Bratislavské prepošstvo. Na poslednom mieste (keďže zoznam je zoradený abecedne) je uvedený Zohor. Z toho vyplýva jediné – v roku 1397 mal Zohor vlastného farára. Jeho meno nepoznáme. Či tam bol len od tohto roku alebo už dlhšiu či kratšiu dobu, vizitácia nehovorí. Skôr by sme mohli predpokladať, že v dedine už nejaký čas pobýval. Či mal Zohor vlastného farára už v časoch Ota z Tallesbrunnu alebo ešte skôr, sa môžeme iba domnievať. Nižšia úvaha o datovaní kostola v Zohore, by mohla naznačovať, že tomu tak mohlo byť. Teda v roku 1397 nebola v Zohore založená fara, ale po prvýkrát sa spomína farár. V súvislosti s týmto záznamom je možné hovoriť aj o existencii kostola a aj fary v Zohore v roku 1397. Máme však k dispozícii ešte jednu pomôcku – patrocínium kostola. Dnešný zohorský kostol je zasvätený sv. Margite Antiochijskej (03) a toto zasvätenie prevzal už od svojich predchodcov. Keď trochu pobádame a preveríme si ďalšie kostoly na území Slovenska s týmto patrocíniom, dospejeme k zaujímavému poznatku. Kostoly v Šiveticiach, Šámote, Malej Mači, Plavči a Šamoríne boli postavené už v 13. storočí. Kostoly v Turčianskom Jasenove a Ratnovciach boli postavené na prelome 13. a 14. storočia, v Bučanoch na začiatku 14. storočia, v Gabčíkove, Zborove a Dlhej pri Trnave v 14. storočí. Čiže spadajú do obdobia pred najstaršou zmienkou o zohorskom farárovi.
Najstarší kostolík na Záhorí v Kopčanoch (04) je tiež zasvätený sv. Margite Antiochijskej. Bol postavený už v 9. storočí. Okrem kostola v Kopčanoch máme v 9. storočí písomne doložený kostol sv. Margity aj pri Balatone v Maďarsku. Toto patrocínium bolo teda používané vo veľkomoravskom období. Neskôr sa rozšírilo jeho používanie aj v Uhorsku. Ako sme videli zo zoznamu kostolov, najviac ich pochádza z 13. storočia. Nárast úcty k sv. Margite treba hľadať v križiackej výprave do Svätej zeme, ktorú podnikol uhorský kráľ Ondrej II. (1205-1235) v rokoch 1217-1218. Z tejto výpravy doviezol ako relikviu hlavu tejto svätice. Zvláštnu úctu k nej mu vštepila pravdepodobne matka Agnesa, ktorá pochádzala z Antiochie. A mnoho následne stavaných kostolov bolo zasväcovaných práve sv. Margite.
Uvedené informácie nám dovoľujú uvažovať, že kostol v Zohore mohol byť postavený už v období 13. storočia.
Od roku 1397 do roku 1548 nemáme žiadne informácie týkajúce sa farnosti v Zohore. Až úvod k sťažnostiam zohorských poddaných voči svojmu zemepánovi Gašparovi Šerédimu z roku 1548 podáva stručné správy. Uvádza, že v Zohore je kostol (je to najstaršia priama zmienka o kostole v Zohore) a je dostatočne vybavený obvyklými potrebami. Dedina mala aj vlastného farára, avšak ten musel slúžiť aj obyvateľom mestečka Stupava. A keďže nezvládal spravovať obidve farnosti, odišiel na iné miesto. Meno farára dokument neuvádza. Okrem Stupavy musel sa zohorský farár starať aj o farníkov z Lozorna, pretože tí vlastný kostol ani farára nemali a patrili ako filiálka pod Zohor. Z okolitých dedín južného Záhoria mali v tomto roku kostol a vlastného farára ešte Pernek, Plavecký Mikuláš, Sološnica, Kostolište, Plavecký Štvrtok, Gajary a Stupava. Ostatné dediny spadali pod niektorú z týchto farností ako filiálka.
Ďalšou zo sťažností bolo, že strecha kostola bola v zlom stave a hrozilo jej zrútenie. Farníci preto prosili správcu panstva, aby mohli použiť na opravu zisk z výčapu vína, avšak nebolo im to dovolené. Správa o havárijnom stave strechy kostola naznačuje, že kostol už bol staršieho dáta. Dokument ešte spomína, že k fare prináležala aj lúka, ale tú obsadil správca panstva a nedovolil ju kosiť sedliakmi.
Z rokov 1561 a 1562 máme k dispozícii dve najstaršie kanonické vizitácie. Išlo o osobné návštevy cirkevných predstavených na nim podliehajúcich farách a kontroly ich stavu. Zo zápisu z roku 1561 sa dozvedáme, že Zohor nemal vlastného farára a bohoslužby a sviatosti sem chodil vysluhovať farár Lukáš zo Stupavy. Farníci boli slovenskej národnosti a katolíckeho vierovyznania. Neobsadenosť zohorskej fary bola iba dočasná. Predchádzajúci spis z roku 1548 vraví, že miestny farár odišiel. Ako dlho pred týmto rokom to bolo, nevieme. Či tu pôsobil nejaký kňaz medzi rokmi 1548 až 1561, taktiež nevieme. Vizitácia z roku 1562 nás už ale informuje, že Zohor mal vlastného farára. Bol ním Ján pochádzajúci z moravskej obce Nosislav pri Židlochoviciach, južne od Brna (Johannes de Nosisslauia…ex Morauia). Predtým ako sa stal kňazom, bol ženatý. Za kňaza bol vysvätený v Krakove. Okrem zohorskej farnosti spravoval aj lábsku. Vizitátor bol s jeho službou spokojný.

PRAMENE A LITERATÚRA
– Acta et decreta synodi dioecesanæ, Strigoniensis. Authoritate illustrissimi ac reverendissimi domini Petri Pazmany, archiepiscopi Strigoniensis. Celebratæ Tyrnaviæ, Anno Domini M.DC.XXIX. die IV. Octobris et sequentibus. … Pro Commoditate Parochorum recusum, Anno Domini M. DC. LXVII. s. 95.
– PÉTERFFY, Carolus: Sacra concilia Ecclesiæ Romano-Catholicæ in Regno Hungariæ celebrata ab anno Christi MXVI usque ad annum MDCCXXXIV… Pars secunda. Posonii, MDCCXLII, s. 271.
– RÁBIK, Vladimír: Formovanie farskej siete na juhozápadnom Slovensku v stredoveku (Bratislavské prepoštstvo). In: RÁBIK, Vladimír a kol.: Vývoj cirkevnej správy na Slovensku. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v trnave, 2010, s. 36-39.
– BUCKO, Vojtech: Reformné hnutie v arcibiskupstve ostrihomskom do r. 1564. Bratislava, 1939, s. 132, 142.

 (Spracoval:  Mgr. Pavol Vrablec, PhD.)

 

V roku 1897 začal sa stavať nový kostol sv. Margity Antiochijskej.  Na pamätnej tabuli pri vstupe do kostola sa nachádza doslovne nasledovný text: „Tento kostol, zasvätený k úcte svätej Margity, panny a mučenice, bol postavený v rokoch 1897-98 za kardinála arcibiskupa prímasa Františka Vazsaryho, ktorý daroval na (zhotovenie) oltára 2000 zlatých, za farára Františka Markoviča a richtára Vendelína Vlčeka, architektom Ferdinandom Kittler-Gratzlom z Bratislavy. Na náklady patróna kostola grófa Ľudovíta Károlyiho z Nagy-Károly 10.000 zlatých, obce Zohor 70.000 zlatých a (tiež) z darov dobrodincov.   Posvätený 2. októbra 1898.“

Zmenu dátumu slávenia posvätenia chrámu vyžiadal zohorský farár  vdp. František Markovič.  Dňa 21. augusta 1899 biskup Jozef Boltizár,  generálny vikár v Ostrihome jeho žiadosti vyhovel.  Listina obsahuje nasledovný text:  „Dôstojný pán farár, majúc na mysli rozumné dôvody, ktoré ste mi, dôstojný pane, v liste pod číslom 71,  19.,  tohto mesiaca (augusta), poslali, určujeme, aby výročie posviacky kostola, ktoré sa pôvodne stanovilo na prvú októbrovú nedeľu, tohto roku, t. j.  1899 a na všetky ďalšie roky do budúcna, bolo v nedeľu pred začatím modlitieb sv. ruženca, teda na poslednú septembrovú nedeľu. Rozhodnutie treba presne dodržiavať a listinu o tom uchovávať vo farskom archíve.“

Rodový erb grófa Ľudovíta Károlyia je umiestnený pri vstupe do kostola. V spodnej časti erbu sa nachádza text s rodinným mottom tohto rodu „FIDE ET VIRTUTE FAMAM QUAERE“. V preklade tento text znamená: „Vierou a čnosťou k získaniu dobrej povesti“.

Károlyiovci sú v dejinách známi už niekoľko storočí. Rodokmeň tohto rodu siaha až do roku 1150. V tomto rode sa vyskytovali významní generáli, politici, diplomati a pisári. Zaslúžili sa aj o stavbu kanálov v okolí Palárikova, ktoré každoročne až dodnes zadržiavajú vodu z rieky Váh. Významný v tomto rode je Sándor, szatmársky župan. Práve on sa významnou mierou zaslúžil o uzavretie mieru medzi Uhorskom a Rakúskom v roku 1711. Rod Károlyiovcov je významný tým, že podporoval aj výstavbu kostolov.

Slávnostné prevzatie relikvie sv. Margity Antiochijskej pre farský kostol v Zohore sa uskutočnilo v Taliansku, 28. júna 2011. V mariánskom santuáriu: „Il Sacro Monte di Crea“, taliansky diecézny biskup J. Ex. Mons. Alcestes Cattela odovzdal relikviu farárovi farnosti Zohor ThDr. Miroslavovi Komornému, PhD. za účasti zohorských farníkov. Vďaka patrí talianskym kňazom, ktorí sa na príprave odovzdávania relikvie podielali a to: Mons. Francesco Mancinelli a cirkevný hodnostár, kanonik Claudio Cipriani.

Relikvia sv. Margity Antiochijskej, ktorú vlastní naša farnosť je významná pre nás aj tým, že prostredníctvom malých čiastočiek kostí panny a mučenice sv. Margity, je okrem duchovného rozmeru  medzi nami i fyzicky prítomná.  Benedikt XVI. v roku 2005 navštívil v rámci Svetového dňa mládeže mesto Kolín. Vysvetlil, že „relikvie poukazujú na Boha samotného“, lebo Boh „silou svojej milosti dáva krehkým bytostiam odvahu svedčiť o ňom pred svetom“. „Keď nás Cirkev povzbudzuje k úcte voči telesným ostatkom mučeníkov a svätých“ – pokračoval Svätý Otec – „nezabúda na to, že v skutočnosti síce ide len o úbohé ľudské kosti, ale že sú to kosti osobností, ktoré navštívila všetko presahujúca Božia moc. Relikvie svätých sú stopami onej neviditeľnej, ale reálnej prítomnosti, ktorá osvecuje temnoty sveta a ukazuje Nebeské kráľovstvo, ktoré je v našom vnútri. Relikvie volajú s nami a za nás: „Maranatha!“ „Príď Pane Ježišu!“ (Príhovor Benedikta XVI. dňa 18. augusta 2005 v Kolíne nad Rýnom).

Arnold Ipolyi-Stummer 

Veľkou osobnosťou v dejinách Zohora bol farár Arnold Ipolyi-Stummer. V dedine zotrval 11 rokov a práve počas nich vzniklo jeho najvýznamnejšie dielo.

Narodil sa v roku 1823 v Kmeťovciach (dnes súčasť obce Drženice, okr. Levice) šľachticovi Františkovi Stummerovi a Arzénii, rod. Smrečániovej. Mal mladšieho brata Ľudovíta. Gymnázium vyštudoval v Krupine a Banskej Bystrici. Pokračoval v Trnave štúdiom filozofie a vo Viedni, Ostrihome a Bratislave štúdiom teológie. Po vysvätení za kňaza pôsobil ako kaplán vo Svätom Petri (okr. Komárno) a Bratislave, potom v rokoch 1849-1860 ako farár v Zohore (16). Odtiaľto odišiel do Jágerskej diecézy do mesta Törökszentmiklós blízko Szolnoku. Čoskoro sa stal jágerským kanonikom a rektorom seminára v dnešnej Budapešti. V závere roka 1871 prijal biskupskú vysviacku, od nasledujúceho roka až do roku 1886 pôsobil ako biskup v Banskej Bystrici a potom niekoľko mesiacov do svojej smrti vo Veľkom Varadíne (dnes Oradea v Rumunsku). Zomrel 2. decembra 1886.

Už počas svojho pôsobenia v Zohore sa venoval archeológii, výtvarnému umeniu, ochrane pamiatok a ľudovej slovesnosti. Svoje výskumy publikoval v desiatkach publikácií. Od roku 1858 bol členom korešpondentom Uhorskej akadémie vied, od roku 1874 jej riadnym členom a v rokoch 1881-1886 dokonca riaditeľom. Jeho vrcholnou prácou, na ktorej pracoval počas svojho pôsobenia v Zohore, je Maďarská mytológia (17) (Magyar mythologia, 1854).

Z tohto obdobia pochádza aj zaujímavý list adresovaný Stummerovi. List napísal na konci roka 1854 Jakub Grimm, známejší z dvojice bratov Grimmovcov, zberateľov nemeckých ľudových rozprávok a mýtov. Z listu vyplýva, že Arnold Ipolyi-Stummer poslal Jakubovi Grimmovi svoju čerstvo vydanú knihu Maďarská mytológia. Grimm mal už skôr informáciu, že táto kniha vzniká. Informoval ho barón Dionýz Medňanský, ktorý v tom čase hosťoval na berlínskej univerzite. Stummer ako predlohu použil práve Grimmovu Nemeckú mytológiu (18) (Deutsche Mythologie, 1. vydanie – 1835, 2. vydanie vo dvoch zväzkoch – 1844, 3. vydanie vo dvoch zväzkoch – 1854, 4. vydanie v troch zväzkoch – 1875-1878). Čiže Stummer mohol využiť prvé alebo druhé vydanie Nemeckej mytológie.

Preklad nemecky písaného listu Jakuba Grimma:

„Vysokourodzený pane.

Rok sa nesmie pominúť, aby som Vám nesplatil môj dôverný vďak za poslané vynikajúce dielo, na ktorého objavenie sa ma už pred niekoľkými rokmi upozornil pán von Mednyánszky. Vtedy ste sa cítili chorý, teraz ste na moju radosť zase v poriadku a prekvapili ste teraz svet obdivuhodnou prácou. Žiaľ, ešte stále nerozumiem dostatočne po maďarsky, aby som to mohol ľahko čítať, to ma ale povzbudzuje spojiť jazykové a vecné štúdium; veľmi mi pritom pomáha, že Vaša maďarská mytológia, na čo mám dôvod byť hrdý, je usporiadaná celkom podľa plánu mojej nemeckej (mytológie). Z obsahu sa učím aj slovíčka. Nepochybujem, že Vaši krajania Vaše bádanie príjmu s veľkým uznaním a že budú nasledovať nové zbierky a objavy.

Mám tú česť byť s plným rešpektom Váš najoddanejší Jacob Grimm.

Berlín 31. decembra 1854.“

(Spracoval:  Mgr. Pavol Vrablec, PhD.)

Dr. P. Peter Alkantara Jozef Esterle, OFM, pedagóg, cirkevný historik

(Narodil sa 30.06.1890 v Zohore, zomrel  29.03.1977 v Beckove)

Do základnej školy chodil v Zohore, gymnázium navštevoval v Skalici, kde bol chovancom Serafínskeho kolégia v tamojšom františkánskom kláštore. To ho predurčilo stať sa františkánom. Do rehole vstúpil 26.09.1907 v Trnave. Prijal rehoľné meno Peter Alkantara. Po jednoročnom noviciáte dokončil vyššie triedy gymnázia. Teológiu študoval na univerzite v Budapešti. Za kňaza bol vysvätený 30.06.1914. Začal účinkovať ako lektor teológie na františkánskom učilišti v Bratislave. V príprave na profesorskú dráhu v rokoch 1916-1919 študoval na univerzite v Budapešti dejepis a latinčinu.  Keď sa po prvej svetovej vojne rozpadlo Rakúsko Uhorsko a s ním aj Mariánska provincia, slovenskí františkáni si zriadili teologické učilište v Žiline (1921). Medzi jeho prvými lektormi bol aj P. Peter. Roku 1924 získal doktorát filozofie v Budapešti, potom sa plne venoval pedagogickej práci na františkánskej teologickej škole v Žiline, neskôr aj v Bratislave; prednášal biblické vedy a jazyky. Po otvorení súkromného gymnázia Rehole menších bratov s právom verejnosti v Malackách stal sa jeho profesorom a prvým riaditeľom (1927-1939). Potom znovu pôsobil na františkánskej teologickej škole v Žiline až do r. 1950, keď kláštor násilne zlikvidovali. Zastával aj úrad definítora františkánskej Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa na Slovensku (1938-1939), bol gvardiánom v žilinskom kláštore františkánov a prefektom štúdií – hlavným správcom všetkých františkánskych škôl na Slovensku pri provinciálnom úrade v Bratislave, magistrom novicov v Malackách, členom výboru, neskôr predsedom dorastového odboru pri Okresnom úrade starostlivosti o mládež.  Posledné roky života prežil ako dôchodca v Charitnom domove v Beckove. Písal po slovensky a maďarsky, zaoberal sa dejinami františkánskej rehole, publikoval v rehoľných časopisoch. Napísal historickú štúdiu — dizertačnú prácu Mikor jottek a ferencesek Magyarországra és hol épult elsô kolostoruk? (Kedy prišli františkáni do Uhorska a kde založili prvý kláštor? Ostrihom 1925). Zaoberal sa v nej najstaršími správami o aktivitách františkánov v Podunajsku ešte za života sv. Františka z Assisi a dospel k názoru, že prvý kláštor mali v Ostrihome (1222). V časopise Serafínsky svet uverejňoval historicko-kritické články o vzniku františkánskeho tretieho rádu (terciárov), o živote sv. Františka a liturgické úvahy. Na odpočinku v Beckove spracoval a v strojopise zanechal Latinsko – slovenský a Slovensko – latinský slovník povolaní (1976).

BIBLIOGRAFIA
Mikor jottek a ferencesek magyarországba és hol épult elso kolostostoruk? Esztergom (1925), 8 , 47 s.; Latinsko-slovenský slovník povolaní. Beckov 1976. Strojopis o 138 stranách; Slovensko-latinský slovník povolaní. Beckov 1976 Strojopis o 111 stranách.
LITERATÚRA
C. Lepáček: Naši jubilanti. Bez miesta a roku (1939). (K 25. výročiu kňažstva Petra Esterleho a Ilumináta Smida.); Dr. P. Peter Esterle jubiluje. (K 25. výročiu kňažstva.) Serafínsky svet 18, Kremnica 1939, 181-184.; LKKOS str. 29 spracoval Vojtech Šarluška  (prevzaté:  http://www.frantiskani.sk)

Zohorský farár Alojz Kofrányi – významný vynálezca v odbore hydrauliky

V liste, Františka Tkáča, archivára a publicistu, ktorý bol adresovaný dňa 19. 10. 1974, Rím. kat. farskému úradu v Zohore, sa okrem iného píše: „ …ako archivár objavil som na r. kat. fare v Záhorskej Bystrici ‚pozostalosť‘ tamojšieho rim. kat. duchovného Alojza Kofrányiho, nar. 1839 v Tallóši, t. Tomášikovo, okr. Galanta, ktorý pôsobil v rokoch 1869(8) až 1886 v Zohore. Zomrel 17. nov. 1914 v Záhorskej Bystrici. V ‚pozostalosti‘ som objavil písomný a výkresový materiál dvoch  v y n á l e z o ch !  Prvého z roku 1880 a druhého z roku 1886. Alojz Kofranyi, r. kat. farár zohorský je teda dvojnásobným vynálezcom v odbore hydrauliky – využitia vodnej sily. Min. priemyslu a obchodu vo Viedni mu udelilo Patentovú listinu a cisár František Jozef, Diplom. Nachádzajú sa v spomínanej písomnej pozostalosti. Prvý vynález sa týka ‚plutvového systému pohybu parolodí‘, druhý ‚kotúčového systému pohybu parolodí.‘ Je to veľká vec. A tak tento skromný človek sa vyrovnal aj známemu Josefovi Resselovi, ktorý vynašiel vodnú šraubu pre pohyb lodí. …“

 Zohorské zvony

Prvá svetová vojna hlboko zasiahla do života národov Európy. Zo Zohora  v tejto vojne padlo 88 občanov, ktorým na pamiatku v parku pri kostole stojí pomník. No bieda, hlad, rekvirácie obilia,  koní, dobytka tlačili na ľudí v zázemí. Vojna sa preťahovala, munície a kanónov ubúdalo a na nové chýbal materiál. Tak prišli na rad kostolné zvony. Rekvirácia zvonov neobišla ani Zohor. Zvony zvesili, odviezli a uliali z nich kanóny, aby namiesto oznamovania radostných zvestí rozosievali smrť.

Zrekvirované zvony nahradili nekvalitné oceľové, ktoré našim predkom nevyhovovali, preto začali organizovať zbierky na nové, ktoré by lepšie zneli. Potom prišiel 1. jún 1936 a vo farnosti veľká slávnosť. Zo zbierok – milodarov sa Zohorania sa chystali vyvesiť štyri nové zvony. Tri väčšie a jeden malý – umieráčik. Na každý dali uliať nápis, akoby odkaz nám potomkom.

Prvý zvon, najväčší, váži 681 kg. Je na ňom obraz sv. Margity a sv. Cyrila a Metoda s nápisom „Svetová vojna ma usmrtila, štedrosť zohorských ma vzkriesila v  r. P. 1936.“

„Sv. Margita oroduj za nás.“ „Sv. Cyrile a Metode nedajte zahynúť nám, ani potomkom našim.“

Druhý zvon váži 338 kg a je na ňom zobrazený sv. Alojz a sv. Terezka a nápisy: „Živých volám, mŕtvych oplakávam, blesky rozháňam. Na česť a slávu Božiu venovali zohorskí veriaci v  r. P. 1936.“ „Sv. Alojz, patrón mládeže oroduj za nás.“ a „Sv. Terezko, oroduj za nás.“

Na treťom, ktorý váži 197 kg, je zobrazený sv. Ondrej a sv. Izidor s nápisom „Na česť a slávu Božiu venovali Ondrej Cabadaj a jeho manželka Alžbeta rod. Mackovič v r. P. 1936.“

„Sv. Izidore patróne rolníkov oroduj za nás.“  a  „Sv. Ondreju oroduj za nás.“

Najmenší, umieráčik, váži 90 kg a je na ňom obraz sv. Jozefa a sv. Michala Archanjela.

Nápis znie: “Na česť a slávu Božiu venovala urbárska obec v Zohore r. P. 1936.“  „Sv. Jozefe v hodine smrti buď pri nás.“ „Sv. Michale oroduj za nás.“

Zvony doviezli ku kostolu na dvoch vencami, kvetmi a stuhami vyzdobených vozoch. Vyzdobené boli aj kone, ktoré vozy ťahali a doprevádzali ich mládenci oblečení v zohorských krojoch. Skôr však ako zvony umiestnili do kostolnej veže, boli slávnostne posvätené. Svätenie vykonal osvietený prelát apoštolský protonotár Dr. Ľudovít Okánik.

(Autorka článku „Zvony“: Ľudmila Zálesňáková; článok je krátený)

Vo farnosti pôsobili nasledovní kňazi:

1397                farár

V zozname farárov podliehajúcich Bratislavskému prepoštstvu z roku 1397 je uvedený i farár zo Zohoru. Odkedy a dokedy tu pôsobil, nie je známe.

pred 1548       farár

Jeho meno nepoznáme. Spolu so Zohorom spravoval aj farnosti Stupava a Lozorno. Vzhľadom na náročnosť spravovania týchto veľkých farností, odtiaľto odišiel.

1561                stupavský farár Lukáš

1562                Ján z Nosislavy (Morava) (Joannes de Nossislavia)

1631                farár

1634                Gašpar Jesenský (Casparus Jessenius)

1647                Martin Petrus (Martinus Petrus)

1654                Juraj Jankovič (Georgius Jankovich)

—             Vavrinec Derstanovič (Laurentius Derstanovicz)

Nahradil zomrelého Juraja Jankoviča. Presné obdobie jeho pôsobenia v Zohore nie je známe.

1658                Pavol Hubač/Hubáček (Paulus Hubacius)

1677                Michal Kuzolič (Michael Kuzolicz)

1679                Štefan Sutovič (Stephanus Sutowycz)

1690                Adam Fišer (Adamus Fischer)

1696                Juraj Belačič (Georgius Bellaczicz)

1712                Pavol Peter Havran

1719                Mikuláš Ján Kuchynský (Nicolaus Ioannes Kuchinszky)

1722                František Fabriny

1737                Gabriel Hölcl (Gabriel Helczél)

1738                Pavol Vajay

Po odchode Gabriela Hölcla zastupoval v Zohore ako administrátor Pavol Vajay až do roku 1740.

1740                Gabriel Hölcl (Gabriel Helczél)

1743                Andrej Séčéni (Andreas Szécsényi)

1744                Andrej Kajdáči (Andreas Kajdácsy)

1748                Juraj Chmel

1766                Martin Maďar (Martinus Magyar)

1766                Jozef Erdők

1781                Ján Appel

1787                Ján Slapák

1795                Ján Volek alias Boskovič

1826                Augustín Pokorný

1848                barón Cézar Alexander Medňanský de Medgyes (Caesar Alexander Mednyánszky de Medgyes)

1849                Ján Petráš (Joannes Petrás / Petráss)

Po odchode baróna Medňanského prišiel do Zohoru, kde 31. augusta 1849 zomrel na choleru.

1849                Arnold Ipolyi-Štummer (Arnoldus Ipolyi Stummer)

Narodil sa 20. októbra 1823 v Kosihách nad Ipľom (okr. Veľký Krtíš). Filozofiu študoval v trnavskom seminári Marianum a teológiu ukončil v roku 1844 na viedenskom Pazmáneu. V roku 1845 bol vysvätený za kňaza. Potom sa stal prefektom baróna Dionýza Medňanského. 4. augusta 1847 bol vymenovaný za kňaza do primaciálnej kaplnky. Odtiaľ prešiel za pomocného kňaza do dediny Svätý Peter (okr. Komárno). Od októbra 1848 bol kazateľom v Kostole svätého Spasiteľa v Bratislave, potom vychovávateľom grófa Leopolda Pálfiho v Stupave, od ktorého získal faru v Zohore. Tu pôsobil do 15. júna 1860. Potom odišiel do Törökszentmiklósu v Jágerskej diecéze. (Viac k nemu pozri v samostatnej časti  Arnold Ipolyi-Štummer)

1860                Augustín Boltižár (Augustinus Boltizsár)

1868                Alojz Kofráni (Aloysius Kofrányi)

1887                František Markovič (Franciscus Markovics)

1906                Imrich Hojszík

1910                František Grátzer

1927                Michal Valach

1934                Štefan Bulka

1934                Alojz Zemaník

PRAMENE A LITERATÚRA

– Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Bratislave, Zbierka cirkevných matrík, Obec Zohor, Matrika narodených, sobášených, zomrelých 1654-1702, č. 2831, s. 1d.

– NÉMETHY, Ludovicus: Series parochiarum et parochum Archi-dioecesis Strigoniensis ab antiquissimis temporibus usque annum MDCCCXCIV. Strigonii, MDCCCXCIV, s. 322, 470, 489, 508, 509, 521, 558, 561, 572, 615, 616, 643, 659, 665, 670, 692, 723, 728, 752, 757, 766, 779, 854, 859, 866, 928, 946, 955, 1008.     – www.mariasoft.sk/knazi/

(Spracoval:  Mgr. Pavol Vrablec, PhD.)

1950 – 1952              ThDr. Oto Holúsek

1952 – 1956              ThDr. Gašpar Radošinský

1956 – 1958               Anton Kubík

1958 – 1967               František Bednár

1967 – 1971              ThDr. Ján Galbavý

1971 – 1972               Michal Klimo

1972 – 1991               ThDr. Ján Rybár

1992 – 1995               Imrich Végh

1995 – 2009              Mons. Jozef Slamka

2009 –                      ThDr. Miroslav Komorný, PhD.